Vzhľadom na to, že už máme trištvrte na jeseň, krátia sa dni a mne sa predlžuje pracovný čas, mám už pre vás druhú časť krátkych príbehov z prekliateho ostrova. Dosčítania priatelia…

***

Ako sa z tuleňa stala mrkva?

Správny turista vo väčšine prípadov neobíde ľadovcovú lagúnu Jökulsárlón. Ide o ďalší symbol Islandu, a tým je ľad. Navyše sa oproti nachádza jedna z najznámejších pláží na ostrove - diamantová. Malé a väčšie ľadovce a kryhy rôznych tvarov a zvláštnych, áno, farieb (päťdesiat odtieňov priesvitnej) pútajú pozornosť nejedného zvedavého návštevníka. Okrem nich a dychberúcich vĺn, ktoré vás absolútne zhypnotizujú, môžete zahliadnuť plávajúce tulene - presnejšie hlavu tuleňa. Skrývajú sa totiž za kryhami alebo sa (h)ladne potápajú. My sme boli štyria a tulene asi tri. Nijako to spolu nesúvisí, okrem toho, že sme si dali výzvu kto ich prvý uvidí. Ten potom ohlási ostatných. Dopadlo to tak, že vždy keď niekto vykríkol "tuleň!", ten zmizol ešte predtým ako sa ostatní otočili (nie ten čo kričal, ten tuleň. A nie je to tak ako si myslíte, nikto nepodvádzal, ostatne prečo by to aj robil? Lebo je to sranda?).

Vzápätí mi napadlo, že je potrebné zvoliť inú stratégiu. Tulene už zrejme tušia, že po čarovnom slovíčku ("tuleň"), sa začnú okoloidúci turisti správať ako excitované elektróny. Zvolili sme krycie meno "mrkva". Prekvapivo okrem toho, že sme oprášili toto tak veľmi opomínané slovo v bežnej konverzácii, začalo to fungovať. Pomedzi výkriky "mrkva! mrkva!" sme sa mohli kochať nenúteným predstavením tulenieho spoločenstva (tri tulene to je už spoločenstvo? Tak skupinka.). My sme boli spokojní, že ich môžeme sledovať, zároveň sa ostatní (čo nám rozumeli) mali aspoň čomu čudovať, a tí, ktorí nerozumeli sa naučili, že zvolanie "mrkva!" vie tuleňa zaručene privolať. 

***

Nemáme, nedáme, nevieme - sme tu pre vás!

Niekto rád kempuje, niekto objavuje rôzne ubytovania. Oboje je skvelé, kempy na Islande sú veľmi slušne upravené a vybavené. Ale islandská predstavivosť nepozná hranice, pokiaľ sa rozhodnete vyskúšať tie najodľahlejšie chatky a farmy na okružnej ceste (môžete bývať dokonca v bývalej ženskej väznici - veľmi príjemný penzión). Keďže sme robili amatérskych rodinných sprievodcov, pri všetkej zodpovednosti za druhých zážitky, sme sa rozhodli vybrať ubytovanie na vychválenej rodinnej farme, ktorá sľubovala termálnu prírodnú vírivku pred každou izbou, dobre zásobený bar a charizmatického, dôvtipného či vtipného majiteľa, ktorý počas dlhých večerov zabáva ubytovaných hostí gitarou, spevom a historkami. Farma sľubovala aj interaktívne zážitky so zvieratami, výhľady na hory a vodopád - čo by sa mohlo pokaziť? (Pod čiarou poviem, že toto ani zďaleka nie je myslené ako negatívna recenzia - len to bol zážitok, povedzme odlišnej povahy :)

Pár dní sme strávili mimo civilizácie, a tak nás vidina termálnej vírivky hnala vpred. Napriek tomu sme na miesto dorazili až večer - absolútne vyzážitkovaní a zvedaví. Na okolí bolo pusto (ako v apokalyptických filmoch). Kone sú už zrejme v žrebčincoch, najpodozrivejšie však bolo to ticho. Naraz sa zjaví nejaká pani a máva na nás, aby sme ju nasledovali… Víta nás s plachým, mierne kŕčovitým úsmevom a formulkou "ešte treba zaplatiť daň". Priviedla nás do malej miestnosti, ktorá ničím nepripomínala to, čím by mala byť - a síce recepciou. Podlaha bola rozmrvená, obité stoličky naskladané na kope na chodbe. Ocitli sme sa v obkľúčení vedier od farby, priestor pripomínal stavenisko. Čakala som školenie z bezpečnosti práce, ale aj tak som sa nesmelo opýtala: "Mali by ste tu mať niečo ako bar, čo je na večer v ponuke, prosím?" Začala krútiť hlavou: "Nie, nie, bar je zavretý, akurát prerábame, poďte sa pozrieť," a ukázala pyšná na podlahu vo vedľajšej miestnosti: "chystáme to tu pre vás na sezónu!" Nevadí, skepticky skúšam ďalej: "Aha, ehm, a nevideli sme spomínanú vírivku, kde je? Radi by sme sa po dlhej ceste zahriali." Zaskočená pani na mňa hľadí: "No to ste mi mali dopredu zavolať, idem ju teda zapnúť, bude vyhriata tak za hodinu" uzavrela a odvtedy sme ju nevideli…

Izby boli pekné, čisté, doslova vybrakované (no tak nebude čaj do termosky, veď je vonku príjemných sedem stupňov a vetrík tak osem uzlov). Sľubovaná kamenná vírivka bola v kopci, nejakých tridsať metrov od izieb (a nie sú všetci takí otužilí ako my). Nakoniec sme nahovorili aspoň jedného člena výpravy nech ide s nami, že bude sranda. Voda mala už kvalitných pätnásť stupňov. Odvážlivec v čapici a ďalší výletníci len ako diváci v páperových bundách - proste idylka :) Cezpoľný beh s uterákmi vo vetre našťastie dopadol nad očakávania, bez zranení a trvalých následkov. Odvtedy ak nám niečo na výlete nevyjde, zvykneme prehlásiť, že asi to pre nás chystajú na sezónu…

***

Sledujete islandský kalendár?

Bol vysmiaty, slnečný (už) desiaty deň (to je tak, keď beriete poctivých účastníkov zájazdu, ktorí majú neustále nabalené nepremokavé oblečenie, aby preľstili Murphyho… fungovalo to). Deň ako stvorený na turistiku k prírodným termálnym prameňom. Zo skúsenosti viem, že na toto miesto nechodí tak veľa ľudí, ešte k tomu mimo sezóny, isto budeme sami. V ruksakoch plavky, zdolávame lesné lávky a smerujeme, no tak počkať! K rieke, ktorá vyzerá ako vývar z Islanďanov (rozumej hlava na hlave)!? To predsa vidím, že nie sú turisti, niečo mi na tom nehrá (ostatne, nie sme na koncerte)… Vyššie možno bude voľnejšie. Nakoniec sme si našli miesto kde sme sa namočili, aby sme túto záhadu v kľude vyriešili. Pátram, pátram… jasné, štvrtok! Mysleli sme, že všetci miestni budú v práci (chystať sezónu), a oni majú prosím pekne štátny sviatok (alebo deň pracovného pokoja)! Tak sme mali opäť raz autentický zážitok, ako vravím (vždy keď sa ma nikto nepýta), nie je nad turizmus mimo sezóny.

***

Čo sa stalo na moste dvoch kontinentov?

Cestou z Grónska sme mali ešte pár dní na objavovanie Islandu. Rozhodli sme sa pre turistiku v Dúhových horách a preskúmanie juhozápadného pobrežia. Boli sme sami, takže nám štyri dni skoro bez prestania pršalo. Cez ostrov (ako možno už viete) prechádza zlom, ktorý je stretom dvoch tektonických dosiek - severoamerickej a euroázijskej. V dôsledku toho, že sa momentálne od seba vzďaľujú, sa Island každým rokom o kúsok zväčšuje. Na jednom mieste je cez tento zlom postavený most (Bridge Between Continents), aby ste sa mohli prejsť po dvoch kontinentoch. Medzi nami, nie som práve romantička (aj keď poznám dosť veľa Romanov), napriek tomu ma na tomto mieste zaujali zámky lásky, ktoré tam pravdepodobne zanechali nejaké páry (očí, nôh, rúk a tak ďalej), podľa toho čo viem o týchto obyčajoch. Môj spolucestujúci vzal do rúk jeden zo zámkov, ktorý vyzeral naozaj staro: "pamätáš si, keď tieto vyrábali?" Cítiac sa ako pyšný Kromaňonec som prikývla (kto nevidel film Pozemšťan - povinne doštudovať!). Zo srandy pootočil kódovníkom (také tie číselníky, ktorými vytvárate heslo na zámku), zámok spravil CVAK a otvoril sa (medzičasom sa niekde v New Yorku pohádal manželský pár netušiac prečo…)! Prosím, nepohoršujte sa, nebolo to schválne! Zámok sme uzamkli ako nejakí Avengeri, zahanbení neschopnosťou ovládať svoje superschopnosti a s chichotom sme opustili tento (v dobrom) prekliaty ostrov (: