Život sa motá. Niekedy náhodou pomalšie, inokedy ani náhodou rýchlejšie… rozumej sem-tam si len tak oddychujem a keď sa nad tým zamyslím, ani neviem ako sa v stave idylky ocitnem. Na druhej strane, niekedy ma prítomnosť absolútne zomelie. V tomto konkrétnom prípade však išlo o minulosť.

***

Sedím si v tom mlynčeku, okolo mňa sa víria ľudia, farby, dni a roky, napriek tomu sa mi zdá, že som v miestnosti sama. Keď tu zrazu začujem zvuky úsilia, ako ktosi hlasno odfukuje a s niečím sa evidentne namáha. Pozriem za roh a vidím postavu vychudnutú na kosť ako dvíha železá. Ale kde sa vzala v tomto byte? Zaskočená mojim výrazom zdesenia, začala sa okolo seba obzerať, na čo sa asi tak môžem pozerať.

***

Ja, čo som strávila posledné tri roky v absolútnej realite, som zo seba vysúkala: " Prepáč, ale ako si sa dostala dnu?" Odložila činky a rezignovane sa na mňa pozrela: "Poď dáme si čaj" a už sa vliekla do kuchyne akoby tu bývala. Mňa, ktorú už omrzelo zdesenie (keď máte na tvári výraz hrôzy ťažko sa len tak konverzuje) premohla zvedavosť z nečanej spoločnosti, a tak som si vo vlastnom byte k tejto postavičke prisadla.

***

Smrť: Vieš, ja tu bývam tak trochu dlhšie ako ty. Ale keďže mám dosť veľa roboty, domov sa chodím akurát tak vyspať.

Do hlavy mi z tejto absurdnej informácie nevošiel ani bit. Vyrušená zo všednosti, chytám šancu na zaujímavý rozhovor za pačesy.

Ja: To veľa vysvetľuje, ešte som ťa tu, ehm, predtým nevidela. A čo to presne robíš za prácu?

Zrejme som vyslovila nejaké to čarovné slovíčko, lebo za tým nasledoval (zdalo sa mi) dlhšie potláčaný, rokmi vyšperkovaný monológ.

Smrť: Čo ti poviem. Pôvodne to bola stáž, a ja som bola mladá a energická, kosti pružné, lebka plná nápadov ako optimalizovať odchody z tohto sveta… ale moje metódy sa vôbec nestretli s pochopením u nadriadených. Tí by chceli len maximalizovať výjazdy! Tak som vypracovala projekt a pripravila prezentáciu so všetkými tými farebnými grafmi ako zladiť odchody s príchodmi, ako tomu prispôsobiť zdravotníctvo, aby nám tu ľudia neumierali zrovna keď si všetci poberieme dovolenky a zubárov…

Tu niekde som sa chytila, toto je mi predsa známe - nesúhlas s manažmentom až pokiaľ sa v ňom sami neocitneme, a tak som skúsila držať niť.

Ja: Počkaj, počkaj. Ako si chcela optimalizovať odchody z tohto sveta?

Otázkou bola nadšená a ihneď spustila.

Smrť: Predstav si to ako tie aplikácie pre taxikárov. Duše na odchode by tam zadali požiadavku, ale namiesto šoféra by sme im našli najbližšieho prevádzača, to by bol dispečing! No a ak by sa nám to zrovna nehodilo, tak som chcela lepšie vyškoliť odhováračov, ktorí by im odchod (načas) vyhovorili… Vieš si to predstaviť? Ak by niekto z mojich zverencov mal v úmysle umrieť v zahraničí, vedela by som si popredu naplánovať služobnú cestu a podobne…

Či mi vtedy zišlo na um, že debatujem so smrťou? Ani nie, bavili sme sa o bežných veciach - práca, životný štýl, koníčky… Pristihla som sa, že s ňou v určitých momentoch súcitím. Prešiel týždeň spoločných diskusií kým sa preriekla.

***

Smrť: …a tak mi raz povedal, že by som si mala vziať voľno, lebo som vraj vyhorená! Vôbec neviem čo tým myslel, máme tie najlepšie protipožiarne opatrenia. Ešte aj tento plášť je nehorľavý!

Natŕmala si kapucňu a ja som sa už musela chichotať…

Ja: Vyhorenie je termínus technikus. Hovorí o syndróme, ktorý sa vyznačuje psychickým vyčerpaním až fyzickou bolesťou, únavou spojenými s prácou. Kladenie si vysokých nárokov na samého seba a následným sklamaním z vlastného výkonu. Človek je frustrovaný až môže prácu, ktorú mal rád považovať za nezmyselnú.

Smrť: Aha! V tom prípade som k ničomu! Lebo nespĺňam ani kritéria syndrómu vyhorenia…

Ja: Pozri, je milé, že si vedenie všimlo, že nie si úplne vo svojej koži. Čo je zlé na oddychu? Dopraj si chvíle pre seba!

V tom momente ju striaslo, ale ja som si to nevšimla. Myslím, že som sa už hodnú cvhíľu rozprávala sama so sebou.

Smrť: Oddych? Predstav si čo všetko musíš naplánovať! A potom to všetko čo sa môže pokaziť! No ale, ešte ťa prevedeniem a chvíľu sa zase môžem venovať posilňovaniu kostí…

To ma vytrhlo z vlastných úvah… zdesenie vystriedal súcit. Ako jej to povedať?

Ja: Previesť mňa? No vieš, ehm, veľmi som si užila naše spoločné večery, ale ja som si to rozmyslela. Ďakujem ti za skvelú spoločnosť.

Úplne sklesla.

Smrť: Ak je to teda tvoje definitívne rozhodnutie… Ale tento víkend, s dovolením, by som ešte využila tvoju posilňovňu.

Žmurkla?

Ja: Nech sa páči! Mimochodom, ak budeš náhodou predsa len oddychovať, porozmýšľaj nad zmenou pracovnej pozície. Podľa mňa by bol z teba skvelý odhovárač!

Oči jej zažiarili (bol predsa heloween a iné sviatky mŕtvych či spomienok na nich…). A ja som sa vtedy rozhodla, že budem pravidelne cestovať! Aby aj smrť, mala niečo zo života (: