Z kancelárie do sveta
Za ulicou za domom, za mojím bytom, otvorili zimný štadión (tento prvýkrát) - čisto nový! Viem. To je iný príbeh, ale práve to bol impulz pre oživenie spomienok, nielen na ľadový "hokej" v mojom detskom akože podaní (špeciálne miesto v srdci), ale na staré kamarátstvo - ASI.
***
Idem do Himalájí - prišla mi správa. Vravím si - ako to, že ma to doteraz nenapadlo? Otázka zavisla v tom kúsku hlavy, kde sa zrovna nekonal festival myšlienok ohľadom výroby tekutého kovu - ľudia to slovo "tekutý" nepočujú radi, myslia si, že je nesprávne použité, ale priatelia - to je iný príbeh, zatiaľ verte, že sa u nás naozaj vyrábal tekutý hliník - a že vám to je nádherná technológia… vyhnite sa jej oblúkom, pohlcuje ľudské častice a sporadicky aj svetlo…
***
Aj ja pôjdem do Himalájí! (Nasleduje zaručená žičlivá reakcia okolia:) Ale veď ty si netúžila cestovať?! Rýchla retrospektíva - máte pravdu, veľa plánovania, vybavovania, a ja chcem predsa pracovať! Myslím, že sa to volá workoholizmus, čo vám schová roky života napr. do officu, ale mne? Mne ich neschoval, boli živé a krásne - kolektív, úspechy, odmena za prácu, ale hlavne tie "moje" piecky - "moje dietky" žeby som ich opustila? Himalájska príroda, zasnežené hory, rieky, ľadovce, bez signálu na mobil! IDEM. Len tak obratom som to bookla, vôbec neviem, nepamätám si poslednú dovolenku, budú to roky, nejdem hádať, na toto mám mizerný odhad. Strhla som sa ako šrób.
***
Mám mesiac (fyzicky nie, nevlastním veľa vecí, mesiac už vôbec nie), aby som sa zbalila na skoro mesiac - pochodu. Stihla nejaké preventívne opatrenia - odporúčané očkovania. Pas mám, raz som bola na služobke, vtedy som prvýkrát letela (lietadlom) - ale to je iný príbeh. Brať služobný noťas mi v rámci psychohygieny zakázali, aj tak tam nie sú poriadne internety, idem predsa trekovať! Teším sa? Veľmi, ale mám aj rešpekt, poradím sa so starými - skúsenými horalmi, ako sa zbaliť (samu seba) do jedného ruksaku na 3 týždne - jáááááj ako ja ľúbim turistiku… všetky veci mám staré, ehm recyklované a vetrom ošľahané ako správna horalka! Doma sú skeptickí, zdá sa im to príliš nebezpečné. Ja sa však nejdem nikam škriabať - teda až na tú nadmorskú výšku… hm 5416 m.n.m.
A prečo nie?
do zimy budí ma
nádych žiadaný
s novým dňom svitá
predstava diaľavy
cítim ju zvnútra
drať sa na svetlo
cez mosty
ktorými sú prekážky
ak pozrieš sa
na ne INAK
s pocitom úľavy
zdolať pár myšlienok
spojiť v nich podstaty
popol rozviaty
zo zničeného
ako posvätný lotos
môžeš rozkvitnúť
dnes aj TY
za chvost fénixa
chyť ako šancu
ostať nažive
ani dieťa v snahe
dobehnúť motýľa
snaživé…
vstávaš zo spacáku
proste preto
lebo môžeš
a vieš po tejto úvahe
že nie je nič ťažšie
ako odolať sile beztiaže
vyniesla ťa až sem
a dala ti falošné nádeje
že môžeš nájsť niečo
úchvatné
s hlavou v oblakoch
kde vládne bezvládie
ach ako
ako len znie to
nič také nieto
nie to ešte v diaľave
v ústrety štítom
s dušou nahou
a svedomím zapretým
v pote tváre
s riedkou krvou
pocitom slabosti
zaplatím
a mám to rada
umrieť v nepríjemnej
chvíli
narodiť sa
v rieke sĺz
očistiť sa
skrz na skrz…
z výšky vrcholu
hľadíš s pokorou
k údoliu…
lebo miluješ
život, vesmír, všetko
vzdávaš úctu
druhých i vlastnému
úsiliu…
vtedy nájdeš si miesto
to miesto dýcha
v tebe a ty zrazu
vieš to
najkratšou trasou
cez strmé zrázy
zaniknú frázy
tých závisti stúpencov
ostane ozvena dusivých
žiadostí doby vzbúrencov
vznášať sa vetrom
formujúcim krajinu
upozorňujúcim dolinu
že živly zeme
obsiahnu to
čo v tebe drieme
a v koryte
posvätnej rieky
pochybností
zbaví ťa zlosti
a do prítomnosti
v čase ťa prenesie...
***
Vrátila som sa. Iná. Precitnutá. Odvtedy sa vraciam pravidelne - a cestujem, lebo sa chcem meniť (a keď už mám ten uterák…). Píšem vám aj cestopis: Himaláje niekoľkokrát, nikdy dosť.
