Hladina alfa, prúdenie alebo zahĺbenie, takzvané ponorenie sa do nejakej činnosti (ideálne s pridanou hodnotou)… hovoríme tomu rôzne, podľa toho či nám to prináša výsledky alebo naopak nás to zdržuje od povinností. Jedno je však isté, mozgu sa v tomto stave neobyčajne páči, a ak nám to robí radosť, a nebodaj ešte ide aj o našu pracovnú náplň - hotová práca koníčkom! O tom ale nie je tento článok. Keďže autorka nie je neurovedkyňou, bude sa ďalej venovať práve vytrhnutiu z tohto stavu, konkrétne ceste, ktorá nasleduje po myšlienke: "Som smädná!"

***

Pozrela som sa na hodinky ako sa mi darilo v cestovaní časom. Písanie ma dokáže dokonale odpojiť od vonkajšieho sveta (metaforicky, myslím, že stále dýcham aj všetko ostatné). Cítim na sebe nevraživý pohľad, obzriem sa: pavúk! Naše fóbie sú nám neustále nablízku (ak by sme mali tendenciu zabudnúť, ja nie, mne sa o nich aj sníva). Učím sa nebáť sa. Navyše tento je maličký (potlačím myšlienku, že by z neho za skrinkou raz mohol vyrásť Aragog). Vyrážam smer kuchyňa. Cestou pozriem von oknom, kvety na terase však neopätujú môj pohľad. Možno je to tým (že nemajú oči alebo), že vyzerajú akoby konvertovali na zvláštny druh náboženstva, ktorého cieľom je splynutie s dlažobnými kockami. Idem ich poliať…

***

Cestou k závlahe mojej súkromnej púšte mi skrížili cestu zákerné kôpky riadu z raňajok (mám rada poriadok, a úplne najradšej ho mám, keď ma prekvapí), á aspoň niekto tu maká ako sa patrí, umývačka riadu je hotová a ponúka mi priestor na sebarealizáciu. Nasleduje rošáda umytého a čakajúceho riadu. Z jednej misky je odštiepené, hm hm… nediskriminujem, ešte ju využijem inde. Napríklad v koši, na utlačenie ostatného odpadu (žartujem, mám ju doteraz), ale kôš je plný. Plánujem, rozohrávam logistickú partiu. Zajtra vyvážajú odpad, idem ho teda vyniesť, cestou polejem tie kvety (rastliny, nemám nič čo by kvitlo, lebo by to zároveň aj odkvitalo, čo znamená okrem alergie aj ďalšiu robotu). Ako prejsť vonkajškom bez toho, aby som, ako v rozšírenej realite, videla na každom kroku novú úlohu? Dúfam, že raz prídu aj s okuliarmi redukovanej reality, kde si budem môcť vypnúť svoje organizačné a vylepšovacie superschopnosti, a sledovať len hru prírody…

***

Opätovne som skontrolovala čas (Je až neuveriteľné akú máme ako ľudia v tejto fyzikálnej veličine záľubu. Vpodstate ňou definujeme všetko. Čas je nové "oné". Mám čas/nemám čas znamená chce sa mi/nechce sa mi. Prišiel si načas - rád ťa vidím. Nesleduješ čas? - Chcem sa pohádať. Krásny čas - chce sa mi ísť von. 11:11 - som vyvolený, môj život má špeciálny zmysel… ale to je iný príbeh. Sledujte: nemám čas sa teraz venovať tejto téme, ale v blogu sa k nej určite ešte vrátim, ak bude čas :P).

***

Je čas obeda a ja mám chuť niečo dobré si pripraviť! A už ladím všetky tie kuchynské nástroje pre novú symfóniu chutí. Mám profesionálnu deformáciu (nie s tou symfóniou), milujem reguláciu! Tento (už) koníček v spojení s perfekcionizmom veľakrát končí vnútornou bitkou ako nájsť balans medzi kontrolou a absolútnym chaosom, ktorý prehnaná kontrola spôsobuje? Ale to je iný príbeh… púšťam časovače, podcasty, krájam a zohrievam. Tá malá cuketa ma nakoniec prehovorila. U nás sa pestuje len presvedčivá zelenina, ktovie či o tom tá zelenina vie (nijako nenaznačujem, že vediem so zeleninou dialógy, to je vaša konštrukcia, a dávala by som si pozor, od toho už je naozaj len kúsok k cuketovým cestovinám). Kde sú nožnice? Otváram a listujem svoje pamäťové katalógy. Včera som niečo strihala, áno, pásku na hokejky… vybehnem schody. Nožnice ležia presne tam, kde som ich nechala - čudné. Tomu sa zavenujem neskôr. Mozzarella sa už pýta z toho svojho neoprénu na môj tanier. HOTOVO.

***

Poznáte ten čudný pocit, že ste na niečo zabudli (áno, pýtam sa vás, cuketa mi už ťažšie odpovie, keďže je v procese premeny na energiu)? Taký ten pocit, že ste chceli niečo urobiť, a teraz musíte ten film posledných činností celý pretočiť… čo ma vyhnalo od písania? Áno, koliečka do seba zapadli, ten pocit zadosťučinenia, keď si uvedomím, že pôvodne som sa chcela iba napiť…

***

Nevyspytateľné cesty vedomia. Len si spomeň na svoju poslednú cestu za vodou a daj mi vedieť, ak chceš, kam teba zaviedla.